Our Journey

M: Incheon je trochu mimo od Soulu, takze ak frajerime, ze sme v Soule, tak nie je to tak uplne tak. Velmi zaujimavi su tu agenti typu Mr Smith z Matrixu, su to zamestnanci letiska a vyzeraju naozaj ako naklonovani. Slecinky typu gejsa je tiez fajne pozorovat a uz zistujem ze ked sa clovek zahladi tak uz su medzi jednotlivymi typmi dokonca viditelne rozdiely. Ale su ochotni, ak sme zatial pomoc potrebovali, a oproti inym letiskam mam pocit ze i napriek mnozstvu ludi je tu klud. Kvoli zmene v bozom plane sme spali tu, mohli sme aj na letisku ale Matka si radsej vybrala hotel, po ktorom ostala len cierna diera v penazienke. Ale ja by som bola rada i dobrodruznejsia, no moj vygrcnuty stav si pytal postel a teplu vodu, lebo ked sa ozval jeden fyzicky problem na zaciatku, do priletu tu boli vsetky, ktore mohli prist. V lietadle mi asi uskodila nasa specialna vegetarianska vecera a tak som si tych skoro 11 hodin letu pretrpela, ko kuncu uz len s vreckom na ustach, kazdu chvilu to vyzeralo, ze vsetko zo mna vyjde, mala som i krce a tak som sa snazila dychat tak ako to radia expertky mamickam pri porode, lebo to bolo fakt dost huste. Ale i napriek nepriaznivym fyzickym stavom ma fascinovala ciara na obrazovke predomnou, ktora ukazovala kadial a ako rychlo lietadlom postupujeme. Zurich, Cechy, Polsko a takmer cele Rusko, kusok Ciny a Zlte more. Zvonku sme vsak nic nevideli, sedeli sme v strede, co som vnimala ako dalsiu smolu. Dufam ze sa tejto choroby coskoro zbavim. Attila ju nema.