Dni o Novom Zelande
Mat'kina spoved:
Tak Vam v strucnosti popisem, co sa vlastne stalo. Zazili sme vela pekneho, no i vela zleho, skusame sa z toho ucit, no ako vidiet od zaciatku ma tato cesta svoj vlastny plan, a veci sa deju viacmenej tak, ze len malo mozme ovplyvnit nasledujuci jav, i ked sa snazime.
Facku sme dostali hned po prilete do Aucklandu v utorok rano. Let bol fajn, len ku koncu som mala trochu krce, a bolo mi mierne na zvracanie, a samozrejme unava, lebo nepodarilo sa mi hlbsie zaspat. Ostrov sme obdivovali uz z lietadla, vyzeral neskutocne zeleny, a tak sme sa s triezvou radostou predierali letiskom, ze konecne sme tu. Este v Seoule, sme niekolkokrat pri checkingu ukazovali nase vstupne papiere (cize vystupne letenky, viza do Australie, stav konta) Cize vsetko potrebne pre oficialny vstup do krajiny!! Bez tychto veci by nas do lietadla tam nepustili, tak sme si mysleli, co nam moze este v ceste stat. Sok bol velky, pretoze na kontrole si nas doslova odvliekli s pohladom v ociach, to su ti zo Slovenska a sup ho do Imigration office na vypocuvanie. Ich pristup som povazovala od zaciatku za chladny, a v ich spravani som videla nedoveru voci nam, a to ma zacalo pomaly vyvadzat z rovnovahy. Po tom vsetkom co sme vybavovali pre vstup do tejto krajiny, sme museli uz po sty krat (obrazne povedane) vysvetlovat niekomu nase zamery tam. Najprv sme kazdy zvlast mali kratke intervieu s jednou zenskou, a kedze nasa anglictina nie je perfektna, povedala, ze zozenie prekladatela, a pojdeme na poriadne interwieu, ktore obsahuje zlozitejsie otazky, tak im treba riadne rozumiet. Tak sme cakali skoro dve hodiny kym prisla prekladatelka. Mna zaraza ten takmer policajny pristup k nam. Tam som uz definitivne citila, ze sa s nami jedna ako s potencionalnymi kriminalnikmi, len preto ze sme zo Slovenska, a oni so Slovakmi nemaju dobre skusenosti. Nik nam poriadne nevysvetloval, co sa bude diat. Boli sme v uzavretych priestoroch, kde zakazdym len niekto luskol prstami, ze mame ist ta, alebo ostat tam. Ked Attilu zavreli do inej miestnosti, a mna odvliekli ako prvu, to uz som mala naozaj pocit akejsi protipravnosti, az protiludskosti, a ten pocit sa len prehlboval. Uz bol obed, a to sme dosli rano o osmej, kym to interwieu so mnou zacalo. Prisiel chladny, a hlavne Strasne dolezity pracovnik, velky a tucny, ktory mi odzaciatku ukazal ze sa so mnou hrajkat nebude, ale viedol rozhovor od zaciatku prisne a direktivne. Sa mi zdalo, ze sa mi sniva. Preco nas rozdelili? Vsak sme manzelia...Vela otazok som mala v hlave..Zacalo vypocuvanie. Nemala som hovorit viac ako odpovedat na konkretnu otazku. Bolo toho tak vela! A do takych detajlov! Nemali sme presny plan cesty, a tazko mu bolo vysvetlit, ze chceme len cestovat. Bol presvedceny, ze tam chceme ilegalne pracovat, alebo ostat. Cele interwia mame vytlacene. Pan povedal, ze On rozhodne ci mozem ist dovnutra alebo nie. Ze on je tu na to, aby preveril, ci mam cestny umysel pre vstup do krajiny, a je na mne aby som ho presvedcila. Strasne na mna tlacil. Dal mi najavo, ze ma moc, a ze je panom situacie, zacalo ma to pokladat na kolena, pretoze som videla, ze cokolvek poviem, nepresvedcim ho. Zacalo to na mna posobit ako zly vtip, mali sme predsa vsetko pre vstup, a tu to vyzera, ze je to na Domienke jedineho cloveka, ktory ma odzaciatku pasoval za neseriozneho cloveka, provokovala som ho asi vsetkym na mne, pretoze som mu davala najavo, ze to co robi, nie je v mojich ociach spravne. A ked po hodine zacal s tym, ze ma anonymnu informaciu, ze som si zohanala na internete informacie o tom, co treba odpovedat na interwiu, aby ma pustili, a ze tu chceme pracovat a ostat, to uz bolo na mna vela. Bolo vidiet, ze ma svoj nazor. Cas sa natahoval, moja trpezlivost dochadzala, a hlavne ma premahali agresivne pocity. Po takmer dvoch hodinach, som citila ze nevladzem, povedala som mu ze som unavena, a ze sa chcem spojit s mojim manzelom na chvilu, ktory bol vo vedlajsej miestnosti a kukal cez sklo na nas. Povedal ze nie, ze ho uvidim az ked bude vypocuvanie s nim hotove, a so zvysenym hlasom sa ma pytal, asi trikrat po sebe ci chcem prerusit vypocuvanie (no vobec ma nevaroval, ze tym prichadzam o moznost pre vstup) a ja so slzami v ociach, som mu povedala ze ano. Tak to zhrnul, ze on si nemysli ze som seriozna, a ze tym ze som prerusila vypocuvanie som prisla o moznost pre vstup. Vybehol na sekundu za nejakym nadriadnym o dalsiu bol spat, to uz som plakala, lebo nesmela som von a kukala cez sklo na Attilu, ktory zavrety oproti. Ten zacal buchat do dveri a chcel vediet co. Tucko sa vratil, oznamil chladnokrvne verdikt a este k tomu ze pojdu vypocuvat Attilu. A ja mu na to, ze to nema zmysel, ze on bezomna neostane. Tak krical, ze co si myslim, on je slobodny clovek a mozno by rad ostal, ze uz sa tak aj neraz stalo. Povedal, ze podla zakonov nas musia deportovat domov, a ze ak budem dobra mozem ostat v letiskovej hale, ak budem zla, pod policajnym dozorom. Mala som pocit krivdy, nemala som pocit, ze by som urobila nieco zle, a taketo pristupy. Tak sa ma pytal, ci budem robit problemy. Povedala som ,ze nema pravo ma oddelovat od manzela, a nepustit k nemu, a ze to vo mne vzbudzuje agresivne pocity. Attila prisiel na chvilocku, nemala som u pravo povodne ani hovorit o vysledu, ten sa mal dozvediet az po skonceni jeho vypocuvania. Ja som nebola moc schopna slov, len som citila ako vsetko pada. Attila potom pristupil na kratke vypocuvanie lebo im objasnil, ze bezomna tam ostat nechce. Mna zavreli do zenskej miestnosti, trvalo to dlho, zaspala som tam, neverila som kde som, ako halucinacia. Dupali po nas, bola to skareda skusenost, a zmenila pre nas Novy Zeland na ciernu dieru na zemi, citim hnus. Ludia si zaplatia drahe letenky, a potom sa s nimi hrajkaju ako s panacikmi. Nemaju to nikde oficialne, ze pre vstup treba este overenie si cestnosti umyslov, teda vypocuvanie. Na zaver este policajt overil, ze nie sme nebezpecni a tak sme skoncili v letiskovej hale, a tam aj spali. Na druhy den odlet, deport, potupa, sklamanie, hnev. Spolocne s nami este jeden slovak, co si po rokoch chcel urobit poriadnu dovolenku. V Seoule sa nasa opatrovatelka z Korea Airlines takmer rozplakala, neverili tomu. I tam sme skoncili zavreti na imigracnom. Na dalsi den dalsi let do Viedne. Attila bojoval este za moznost vycestovat, bud zo Zeland do inej krajiny, alebo zo Seoulu, ale marne. Oni maju povinnost dopravit nas domov.
Attilova spoved :
Posledne dni sme prezili velmi silne, blizke a pritomne momenty. Bolo nam prijemnou spravou este minuly tyzden ze mame viza do Australie. Posledne dni sme v podstate stravili viac lezerne a odchovo v tom uzasnom Guesthause. V pondelok sme sa teda vybrali autobisikom na letisko, cena busiku bola o par halierov lacnejsia jako vlak, ale hlavne isiel priamo na letisko, v porovnani s vlakom ktory isiel do Soulu na stanicu (a odtial by sme museli este metrom). Cesta autobusom v Juznej Korei je pohodlna – nakolko zeleznicna siet nie je prilis rozsiahla, doraz sa kladie zrejme viac na autobusy, s ktorymi sa da naozaj dostat vsade. My sme mali ist z Gyeongju do Incheonu za neuveritelnych 5 hodin – sofer to zvladol za 4,5h – megapohodlne autobsy (pre predstavu asi 20 krat pohodlnejsie ako miesto v lietadle – siroke , makke, pohodlne skor fotelky ako sedacky, nastavitelne,…) tu chodia krizom krazom cez krajinu a kde je autobus skoro uplne prazdny a dialkove linky casto zastavuju len na vychodzej a konecnej, takze prejdes aj polku krajiny bez prestavky.
Na letisku sme uz boli troska unaveni a predstava dalsiehu letu az nas tak netesila.. neva, ide sa .. este nieco traposili s letenkami lebo sme nemali elektronicke, tak este sa volalo na emigracny ci mame vsetko a potom sme isli. Let dost dlhy ale uz si pomali zvykame. Odlet bol po piatej poobede a pristavali sme rano okolo 9tej. Pekny prilet, aj kde vystaveni, polamani a pomackani a ocakavanie sa v nas striedalo… Po kontrole nas este pozvali do kancelarie kde sa jedna slecna, v celku zdajuca neutralna (aj kde po bezprostrednej skusenostou s korejskou naaturou sa mi zdala malinko chladna). Dala zopar otazok mne a potom Mat’ke zvlast, ale nakolko Mat’kina anglictina mozno este neni na tlmocnicke urovni tak si jednu pozvali. Tak sme si isli zapalit vcelku s dobrou naladou, sme sa vratili na dohodnuty cas a o pol dvanastej ma supli do izby so gaucom a telkou aby som tam pockal kym sa opytaju Mat’ky. Trvalo to uz pomerne dlho .. zacalo sa to natahovat a hlavne som zacal byt netrpezlivy, ved sme mali vsetky nalezitosti ako pozaduju.. po vyse hodine som uz aj cez rolety videl ze nieco není v poriadku.. Aby ukludnili situaciu dovolili nam aby sme na chvilu boli spolu a potom som mal ist ja na interview.. Mat’ka plakala a zdelili jej aj mne ze nepresla interviem.. tak som ja siel iba na skrateny bo nemalo vyznam stracat cas, ved bez nej by som nikde nesiel, a ktovie jako by som dopadol ja.. aj tak sme skoncili az neskoro poobede bo so sa vypytoval ako to tu vlastne funguje, ake su moznosti odvolania.. V podstate sme sa zrutili.. Absolutny SHOCK z tochto ich performancu na dostalo do deliria.. hlbokeho mlkveho stadia kde smutok zalieva kazdu bunku v tele.. slzy.. neurcitost... pocit opusteneho babatka ktoreho opustili obaja rodicia, a ostatni sa k nemu spravaju cudzo, chladno, zaujato.. (p.a. : teraz uz aj usmev ponadtym :o)) Akoby opovrhovane vzhladom k tomu ze bolo odmietnute.. beznadejne sme hladeli do prazdna. Vzali nam cestu - to bol nas prvy dojem, v ktorom duchu sa niesol vecer aj dalsie rano. Smutkom preplneny na jednej strane, na druhej niekde v zapati vdacnostou za nu – slova piesne sa my samo vynarali ‚dekuji, dekuji za nezdar, jez pokore mne uci… A prave toto bolo zlahka prichadzajuce zadostucinenie – dar chapat to ako sucast cesty – ktory u mna prevladol az tu spat v Juznej Korei.
Pochopil som to az tu po prichode, ze beznadej je zbytocna a nasa pokracuje tak jako si to praje ON. Vdaka Majstrovmu daru, vdaka Mat’kinym nahladom a možno trocha aj vdaka mojim 11tisic dnom, snad malinko dokazem prerdsa len vidiet i veci zdanlivo neviditelne - - skutocnost ze nam je davane a ta dalsia, ze je nam brane.. nech mi pripomina to, ze za nezdar sa ma dakovat tak isto ako za uspech..
Mali sme teda odletiet dnes rano spolocnostou ktora nas sem aj doviezla.. Tak sme spat - zatial na letisku v Incheone. A nakolko letecka spolocnost by nas mala dopravit az na miesto odletu (Vieden), tak sa moze stat (p.a. : a tak sa aj stalo), ze zajtra poobede poletime. Snazime sa ale dohodnut s nimi nejako aby sme tu mohli ostat – a skusit si vybavit viza do Ciny (možno tam lodou) a cez Cinu a Nepal do Indie – zatial su to ale pochabe vidiny pokracovania.. Na druhej strane, ktovie ktorym smerom prv ak predsa len vo Viedni nas vysadia.
Zavolali sme aj M.J.Kim z oddelenia transferu Korea Airlines (v pondelok pri nasom odlete tu nebola ale nechali sme jej tradicne korejske vyrobky ktore sme sami vyrobili na workshopoch po veceroch v Sa Rang Chae). Stretli sme sa tu, doniesla nam papat, a ako zatial pokazde, aj teraz sme mali z nej pocit akoby sme sa stretli s anjelom – pre nas je a ostane nasim Korejskym anjelom.
Jeden clovek, jedna skutocnost, jedna skusenost – z jednej aj druhej strany mince sposobila, ze kusok sveta sa zfarbil do prekrasnych jesennych farieb a iny na kratky cas zmizol ako cierna tma v dialke.. (p.a. : ale on sa navrati, a mozno neskor si nas zavola sam..)
Komentáre
Prehľad komentárov
dlho som tu nebol ale toto je sila...drzim palce
Nazi und Stasi in einem
( M a K, 22. 11. 2009 16:12)Cestovatelia, tak to je poriadna facka, obaja sme zurivi, ako sa k vam spravali, dufam ze sa rychlo spamätate a bola to posledna zla skusenost, prajem len to naj.
Hroza
(Zuzka, 22. 11. 2009 13:47)Matulka,to co ste zazili pri vstupe na Novy Zeland sa mi citalo ako hrozny sen.Zial Novy zeland a Australia patria ku krajinam,krote sa doslova zubami nechtami brania narastucemu mnozstvu emigrantov,zial na to dopadnu aj ludia s inym umyslom.Mam byvalu kolegynu,ktora sa v lete vydala tu vo Svajci po dlhorocnej znamosti za Australcana a doteraz robi neustale rozne testy,aby tam mohla ostat.Naposledy mi pisala,ze obaja musia predlozit vsetky maily,ktore medzi sebou rokmi viedli s cielom,aby si ju a ich vztah overili.Drzim vam obom palce a prajem vela energie na uskutocnenie vasich planov v cestovani.Zuzka
fuha
(erik kollar, 14. 1. 2010 17:06)